KC´s world

Samovražda.

Už zase sa začala tá nekonečne neprestavajúca a už dlho nedefinovateľne čudná rutina, ktorej sa človek v mojej alebo podobnej situácii, proste len tak ľahko nezbaví. Nastal pondelok a ja spolu s mojim svetom, ktorý ma niekedy núti rozmýšľať prečo vlastne žijem teraz a prečo bývam práve tam kde bývam, som musel napochodovať do školy, kde ma čakali znovu tí istí ľudia, ktorí mi ako väčšinou zase nemajú čo povedať, profesori, ktorých záujem práve o mňa je pravdepodobne tak veľký ako ten môj o nich. Ale samozrejme nič netrvá večne a tak aj tento deň ako zatiaľ doteraz každý deň, ktorý som prežil v škole sa dostavil do času, kedy mám konečne právo opustiť priestory školy, ale s nie zrovna veľkým nadšením sa mi chce vrhnúť sa do autobusu plného ľudí smerujúcich do podobných obydlí v akom žijem ja a premýšľať nad tým, že každý z tých ľudí má možno podobný osud ako ja a tak si pripomínať, neviem či svetlé alebo tmavé stránky môjho života. A tak dobrovoľne, vedome, bez akéhokoľvek prinútenia alebo závislosti ostávam tam, kde stretávam stále tých istých ľudí s tými istými problémami, ikeď ich poznávam prvýkrát...Cítim, že by som mal už konečne odísť domov, aby som si čím skôr vypočul nejaké TIE pripomienky mojich spolubývajúcich, s hodou okolností mojej rodiny, o tom čo som zase zbabral, alebo dokonca, čo som ani zbabrať nedokázal, o tom aký som neschopný plniť ich očakávania a navyše s radosťou míňam ich ťažko zarobené peniaze a tak sa poberám do, už o tejto hodine, poloprázdneho autobusa, rozprávajúc sa so svojimi myšlienkami, ktoré smerujú stále tým istým smerom, sem tam odbočiac na drahú rozmýšľania o tom čo vidím von z autobusa, alebo čo počujem vedľa mňa alebo niekde v diali, vtedy mam pocit, že nás ľudí Boh obdaril ťažko odstrániteľnými vadami, ktoré naozaj vylieči len smrť. Takto rozrušený a nevediac o čom vlastne bol príbeh, ktorý som práve opísal a pod vplyvom úplne slabo omamných, no predsa účinných drog, hlavne ak sám si pripadám ako úplná troska, vychádzam na strmý kopec, ktorý v našej dedine nikdy nebol a skáčem dolu. Cesta dolu netrvá len tri či štyri sekundy ako to vidia ľudia, ktorí si obzerajú moju takmer istú smrť, ale je to skôr cesta dlhšia ako celý život, ktorý som prežil, mám pocit, akoby som v živote nič nezažil, akoby som zažil, len jeden jediný deň, ktorý nestál úplné za nič, bez poznania, s láskou, ale bez porozumenia mojich blízkych, čo sa radia do toho istého živočíšneho druhu ako som práve ja. Vidím, že onedlho sa skončí táto cesta dolu, ale bránim sa tomu, pretože chcem si ísť skočiť ešte raz, uvedomujem si však, že už to bol môj posledný skok, skok, počas ktorého som zažil nekonečne veľa krásnych vecí, začal som si uvedomovať o čom je život, rád by som vám to povedal, ale rýchlosť, ktorou sa mi hýria myšlienky v hlave, vôbec nezodpovedá výkonnosti môjho tela a času je veľmi málo, tak si to všetko poznanie nechám pre seba.